História obce Ľuboriečka

1271 Lyberche, 1335 Leberchee, 1387 Kyslyberche, 1388 Alsowliberche, 1414 Alsolyberche, 1549 Alsokyslibercze, Felsewkyslibercze, 1773 Kiss-Libercse, 1786 Kisch-Libercsche, 1808 Kis-Libercse, Malá Luborječka, 1863–1913 Kislibercse, 1920 Luboriečka, 1927– Ľuboriečka

Dejiny obce sa odvíjajú od spoločného veľkého majetku Lyberche, ktorý zaberal priestor od vrchu Lysec takmer až k brehom Ipľa, a ktorý minimálne od 13. storočia patril významnému rodu Kachic. V r. 1271¹ si traja synovia Folkusa z tohto rodu, menami Farkasius, Michael a Zoloch, rozdelili tento a ďalšie majetky tak, že pôda na západ od rieky Ľuboreč pripadla Farkasiovi, a zem na východe Michaelovi, s výnimkou pruhu medzi riekami Ľuboreč a Velickým potokom (Wylichke). Podľa Gyorffyho sa práve táto časť územia neskôr transformovala do nového sídla, z ktorého sa vyvinula dnešná Ľuboriečka. V r. 1299² si tento rod opäť majetky rozdelil, pričom Liberche pripadla synom Farkasia a Michaela, ktorý sa považuje za zakladateľa rodu de Liberche.

Časť Ľuboriečky patrila začiatkom 14. storočia šľachticom zo Strehovej, ktorí ju ale za zradu v r. 1324³ stratili, pričom kráľ tento majetok obratom daroval Thomasovi de Zechen, synovi Farkasia. Ten zdedil a vlastnil aj susednú časť, ktorá sa spomína v metačných údajoch v lisinách z r. 1327⁴ a 1335⁵. O tento majetok sa v r. 1374⁶ sporili rod de Zechen(Thomasovi vnuci franck a Nicolaus) s Demetriom, synom Stephana de Stregowa; a komplikované spory prebiehali aj medzi členmi širšej rodiny, až sa napokon obe sídla aj formálne rozčlenili. V listine z r. 1387⁷ sa tak po prvýkrát stretávame s názvom Kyslyberche– istý Andreas, prezývaný aj Taplan, žiadal zákaz transakcie, ktorou zástupcovia rodu de Zechen chceli výmenou získať tunajšie majetky od Nicolausa, syna Rada, a pravnuka Michaela. I napriek zákazu sa im to v r. 1388⁸ podarilo, a okrem iných získali aj majetokAlsowliberche, aj keď spor pokračoval aj v r. 1390⁹. V r. 1393¹⁰ sa do neho zaplietol aj posledný známy zástupca rodu Strehovských, farár Peter, ktorý vymenil svoju časť majetku s rodom de Zechen za farnosť Gyngius (Gyöngyös), proti čomu ale v r. 1395¹¹protestovali tunajší zemania.

 

Vyššie spomenutý Andreas sa pravdepodobne do rodu Ľuborečských priženil a založil novú vetvu, pretože v r. 1407¹² sa už spomína s prídomkom de Kisliberche. Rod zemanov z Ľuboriečky sa časom rozrástol, ale pribudli aj vnútorné spory. V r. 1410¹³ sa Andreas a Stephanus sťažovali, že ich synovci Johannes a Petrus ťažko ublížili ich poddanému menom Vano, že poštvali svoje psy na ich statok a na ďalšie výtržnosti v chotári Ľuboriečky. V listine z r. 1411¹⁴ sa okrem (Veľkej) Ľuboreče uvádza aj názov sídlaFelsewlyberche (Horná Ľuboreč), ale je ojedinelý, a pravdepodobne šlo skôr o nové, tretie sídlo, ako o alternatívny názov Ľuboriečky. Ešte v tom roku¹⁵ sa rozkmotrili aj Andreas so Stephanom, pretože prv menovaný žaloval toho druhého za pokus o vraždu, zbitie jeho manželky, a tiež majetkové škody. Asi k tomuto sporu bol v r. 1412¹⁶ predvolaný Andreasov brat Jacobus, a v r. 1414¹⁷ si tieto strany dali vyhotoviť kópie vlastníckych dokumentov, vzťahujúce sa okrem iného aj k majetku Alsolyberche.

V ďalších rokoch¹⁸ sa Andreas (občas s prezývkou Zerechen) často spomína v rôznych sporoch o majetok Ludan (Ludányhalászi), ktorý dávnejšie patril Ľuborečským. V r. 1437¹⁹sa synovia Andreasa a Jacoba pokúsili obsadiť majetky Trenč a Malé Dálovce, proti čomu protestovali ich vlastníci. V r. 1438-39²⁰ sa tí istí synovia sporili medzi sebou o hranice susedných majetkov. Listina z r. 1446²¹pojednáva o sťažnosti skupiny zemanov, vznesenej voči Balassovcom z M. Kameňa, ktorí vraj neoprávnene obsadili množstvo ich majetkov, medzi ktorými sa spomína aj Kysliberche. Muselo ísť len o časť chotára, pretože Andreasov syn sa ako majiteľ a nositeľ prídomku uvádza aj v listine z nasledujúceho roku²². V r. 1452²³,1462²⁴, 1469²⁵ a 1482²⁶ sa v rôznych funkciách spomína Jacobov syn Simon, v r. 1465²⁷ a 1472²⁸ Ladislaus (podľa I. Nagya bol aj novohradským vicežupanom), v r. 1480²⁹ a 1496³⁰ Georgius a v r. 1494³¹ a 1496³² Stephanus. Rod v tomto období vlastnil aj niektoré okolité majetky, čo dokazuje listina z r. 1486³³, kde zemania z Ľuboriečky zakazujú využívanie majetkov Strehová, Rároš, Brusník a Príboj rodu Orzag de Gwth a jeho poddaným. Ešte jedna zmienka je z r. 1479³⁴, kedy sa spomína medzi majetkami Alberta de Lossoncz, získanými do zálohy od rodu de Zechen, o ktoré viedol spor s istým Thomasom Farkasom de Harynna (Herina v Rumunsku).

Všetky tieto záznamy nasvedčujú tomu, že sídlom rodu Ľuborečských a centrom ich panstva bola v tejto dobe Ľuboriečka, pričom (Veľká) Ľuboreč bola len okrajovým majetkom. Význam rodu síce neprekročil regionálny rámec, ale v rámci Novohradu patril k tým životaschopnejším aj počas tureckej okupácie. V súpise novohradských majetkov z r. 1549³⁵ bola Ľuboriečka prekvapujúco rozdelená na dve samostatné časti – majiteľmi Dolnej (Alsokyslibercze) boli Ferenc Liberchey a Sándor Sápy, majiteľom Hornej (Felsewkyslibercze) bol Ferenc Bebek z Fiľakova. Turecký súpis z r. 1554³⁶ už uvádza len jednu obec so zemepánskym mlynom a 16-timi domácnosťami s priezviskami Oszvá(r)d, Matosz, Bertók, Zsenics, Vergő, Pásztor a Molnár. Fiľakovské panstvo Bebekovcov kráľ za zradu zhabal, ale v r. 1563³⁷ prešlo na ich príbuzného Johanna Pethew de Gerse(Gersekarát). Tunajšie majetky rodu de Gwth kráľ v r. 1569³⁸ daroval Franciscovi Török de Enying.

Podľa súpisu z r. 1582³⁹ tu mal podiely aj Sigismund Balassa, dodatok⁴⁰ uvádza aj mená jeho poddaných: Dudlag, Oblak, Galtos. Podiel Sápyovcov získal v r. 1583⁴¹ István Chehy z Levíc. Zápis z novohradskej kongregácie z r. 1598⁴² zasa uvádza existenciu tunajšieho majetku György Tercsyho, a spomína sa aj jeho poddaný József Kovács. O rok neskôr⁴³žiadal Peter Madách zákaz vnikať na jeho majetok Kissztregova pre obyvateľov Ľuboriečky. V súpise majetkov divínskeho panstva z r. 1660⁴⁴ sa Horná Ľuboriečka (Félső Kis Libercze) udáva ako pustatina patriaca k Ľuboreči. Nagy v tejto dobe⁴⁵ uvádza existenciu troch zemepánskych kúrií rodu Ľuborečských. Zsuzsanna z tohože rodu v r. 1670⁴⁶ požadovala zákaz pre obyvateľov D. Strehovej vnikať na územie Ľuboriečky. Ako pusté prédium sa uvádza aj v r. 1679⁴⁷, súpis z r. 1680⁴⁸ však udáva mená niekoľkých poddaných (Bartók, Janczouicz, Palyouiecz, Jarabou). Zaujímavosťou je pojednávanie z r. 1689⁴⁹, vedené voči obyvateľom niekoľkých okolitých obcí vrátane Ľuboriečky, ktorí kráľovskému dvoru zaslali sťažnosť kvôli nespravodlivo vymeraným stoličným daniam, čo vraj poškodilo dobré meno stolice.

Matej Bel spomína existenciu kameňolomu a zemepána Ladislaa Dobaya, novohradského vicežupana. Fenyes dokladá existenciu mlyna, jaskyne na úbočí vrchu Pecná a miestnu pálenicu; naviac aj množstvo ďalších zemepánov: rody Pongrácz a Madách, Imre Ivánka, Samu Algöver, János Gáspár a Tárkányovci. Ešte väčší zoznam zemanov vypracoval Borovszky – okrem iného tu v 18. st. mali majetky rody Révay, Bene, Dacsó, Battik, Kubiny a i. Tiež spomína existenciu dvoch kúrií, pôvodne postavených rodom Dubraviczky, ktoré začiatkom 20. storočia vlastnili rody Pongrácz a Buttler.